View extra

Slováci a Maďari

Slováci a ich susedia -Panonsky susedia

Dnes, prinášam „krátky” pohľad do slovensko -maďarských dejín.

Táto verzia nie je skompletizovaná ani zredigovaná verzia mojej práce , ktorú postupne aktualizujem.

Hlavnou témou, ktorú zachytáva moja práca je spoločná história Slovákov a Maďarov a vzťahy medzi nimi. Túto tému som si vybral na základe môjho záujmu o tému spoločnú históriu Slovákov a Maďarov a chcel som priniesť môj pohľad na túto, dodnes stále diskutovanú a aktuálnu tému. Počas zostavovania mojej práce som tému spracovával bez akéhokoľvek prikrášľovania či prekrúcania použitej literatúry a zdrojov, a práve takýto prístup by mal byť základom spracovania spoločných dejín slovenského a maďarského národa , s cieľom dosiahnuť vzájomný historický konsenzus medzi slovenskými a maďarskými historikmi. Pri písaní som sa snažil spracovať danú problematiku pútavým spôsobom, s cieľom zatraktívniť ju pre mládež a širšiu verejnosť. Základ mojich informácií tvoria monografie od Zoltána Pástora, Antona Špiesza a Agustína Marka. Taktieš som pri ceste za hlbším poznaním problematiky zavítal do Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. V neposlednom rade , som si dal za cieľ zostavovať prácu na základe overených zdrojov , čo som dosiahol porovnávaním rôznych monografií. Dnes spoločné dejiny Slovákov a Maďarov rozdeľujú tieto dva národy , no spoločná história by mala byť základom pre ponaučenie a vzájomne porozumenie národov, obzvlášť v dobe európskej integrácie.

1 Počiatky národov

1.1 Príchod Slovanov a vznik Veľkej Moravy

Skôr ako sa začneme zaoberať spoločnou históriou Slovákov a Maďarov na dnešnom území (územie Slovenskej a Maďarskej republiky), je dôležité priblížiť si príchod predkov týchlo národov na dané územie. Prvé Slovanské kmene prišli na toto územie v čase od konca 5. do začiatku 6. storočia. Život Slovanov na novom území začali však skoro ohrozovať zväzok kočovných etník, najmä Avari pod vedením kagana Bajana , organizovali nájazdy proti Slovanom, ale i Frankom a Longobardom. [1]Slovanské kmene sa začali búriť a pod vedením franského kupca Sama porazili Avarov. Podľa Fredegarovej kroniky sa slovanské kmene od roku 631 dostali do priameho sporu s Franskou ríšou a dokonca sa v bitke pri Vogatisburku sa Samovi podarilo vyhrať. Po Samovej smrti v roku 658 sa ríša rozpadla. Keď sa po smrti Karola Veľkého rozpadla jeho ríša na viaceré časti, vznikol tým menší mocenský tlak na Slovanov a ožili ich snahy o emancipáciu na úroveň okolitých etník. Výsledkom tohto procesu bolo sformovanie dvoch slovanských kniežactiev, a to moravské a nitrianske s panovníkom Pribinom. Najstaršia písomná zmienka o konkrétnej lokalite na území dnešného Slovenska, je z roku 828. Súvisí s vysvätením prvého kresťanského kostolíka v Nitre na majetku kniežaťa Pribinu. Rovnako dôležité sú aj nálezy výzbroje, ktoré dosvedčujú, že existovali aj iné centrá ako Nitra, ktoré medzi sebou bojovali o moc. Uvedené zistenia rozširujú staršie poznatky o Pribinovi, o jeho mocenských ambíciách a vyhnaní z Nitry moravským kniežaťom Mojmírom , ktoré viedlo k vytvorenie prvého štátneho útvaru západných Slovanov.[2] Je to nezvratná skutočnosť napriek opakujúcim sa pokusom spochybniť existenciu Veľkomoravskej ríše.

1.2 Pôvod a príchod Maďarov

V otázke pôvodu Maďarov nie sú jednotní ani maďarskí antropológovia, archeológovia, jazykovedci a historici. Vo všeobecnosti prevláda názor, že Protomaďari patrili k iránskej odnoži a ich existenciu južne od pohoria Ural možno datovať na prelom nášho letopočtu. Konštantín VII. Porfyrogenetos vo svojom diele O spravovaní ríše ( Deadministrandoimperio) anabázu Maďarov spojil s návštevou vyslancov niekoľkých tureckých kmeňov , medzi nimi aj kmeňa Ugorov (465 n.l), aby získali pomoc pri boji s inými nomádskymi kmeňmi. Za vlády Justiána II. (685 – 711) pôsobila na území Chazarov misia vierozvestov a medzi pokrstenými bol aj náčelník s menom Maďar. Maďarské kmene sú v stredne Európe identifikované roku 862, keď zaútočili na územie Frankov. Hlavný prúd maďarských kmeňov obsadil Panónsku nížinu v roku 896. Mádrari, ktorí vpadli do strednej Európy boli nomádske etnikum, pohybovali sa na koňoch a najlepšie im vyhovovali nížiny v strednom Podunají a Potisí . Maďarské kmene už od príchodu začali podnikať vpády do okolitých krajín, čoho eskaláciou bola bitka pri Bratislave v roku 907. Maďari tu porazili Mojmíra II. , ktorý sa spojil s Bavormi, od tohto roku sa Veľká Morava už nespomína v písomných historických prameňoch.[3] V ďalších bitkách s Bavormi (909,910,913,933) boli Maďari porazení, v súvislosti s týmito neúspechmi jeden z maďarských kmeňových náčelníkov Bulcsú sa pokúsil nadviazať spojenectvo s Byzantskou ríšou. Roku 948 navštívil Konštantínopol kde s ďalším príslušníkom arpadovského rodu (Tprmas) prijal kresťanstvo. Vnútorná dezintegrácia maďarského kmeňového zväzu vyústila do bitky na rieke Lech pri Augsburgu roku 955,kde Maďarov porazil nemecký cisár Oto I. s podporou českých vojsk, Maďari tu stratili značnú časť svojich bojovníkov a prestali podnikať lúpežné výpravy do okolitých krajín. Bitka spôsobila závažné zmeny v organizácií maďarského kmeňového zväzu a po pokrstení ústredného náčelníka Gejzu roku 974 aj kristianizáciu Maďarov.

2 Spoločný štát

2.1 Budovanie a začlenenie Slovákov do Uhorska

Počiatky Uhorska ako kráľovstva možno datovať do roku 1000, ktorým sa datuje obdobie vlády svätého Štefana. Nemožno však akceptovať názor, že celé Slovensko bolo integrálnou súčasťou rannofeudálneho Uhorska. K integrácii rôznych častí Slovenska dochádzalo postupne , napríklad v prípade kmeňa Lehel,ktorý spolu s kmeňom Kavarov prenikol v prvej polovici 11. storočia na územie Spiša až po ľavý breh Hornádu a na základe práva prvého záboru vybudovali v lokalite dnešných Markušoviec strážnu vežu a roku 1057 drevený kostol svätého Michala. O integrácií dnešného Slovenska do ranofeudálneho uhorského štátu možno hovoriť v období spravovania údelným kniežaťom Gejzom (1064 – 1074), z tohto obdobia pochádza listina ,v ktorej sa spomínajú dve slovenské obce – Sirník a Petrikovce, ktorých obyvateľmi okrem starousadlíkov boli aj Maďari. Gelza I: ako kráľ založil roku 1075 bendiktínsky kláštor v Hronskom Sv. Beňadiku a inicioval aj založenie biskupstva v Nitre. Nitra a Bratislava boli popri Ostrihome najvýznamnejšími cirkevnými sídlami, kde sa konali aj božie súdy.[4] Autonómne postavenie Slovenska v Uhorsku sa zmenilo po vzniku uhorskoko-chorvátskej personálnej únie roku 1102 a roku 1130 sa Nitriansko uvádza ako kráľovský komitát, čím sa formálne integrovalo do uhorského štátu. Významný dopad na prehodnotenie slovensko-maďarských maďarsko-slovenských vzťahov mala práca Richarda Marsinu,podľa ktorého ,, vzťah Slovákov a Maďarov napriek rozšírenému presvedčeniu o tisícročnom národnom útlaku bol v podstate spolužitím , v ktorom aj etnickí Slováci mali možnosť uplatňovať sa na miestnej a lokálnej úrovni všade tak, kde boli silnejší a tvorili väčšinu. Pomerne vysoký stupeň samosprávy v šľachtických stoliciach sval aj prevažne etnicky slovenskej šľachte možnosť politického uplatnenia. Šľachtici aj poddaní sa v tom čase cítili spútaní s jestvujúcou politickou štruktúrou. Preto svoje etnické pocity vyjadrovali len vtedy, keď sa nazdávali , že je ohrozená ich podsada‘‘.[5] ja som sa model posunúť kôlb estetike auto ma sa ako ja a ty si ja o s Práve takýto stav nastal v súvislosti s príchodom nemeckých kolonistov . Jedným z miest kde prišli, bol aj Hronský Sv. Beňadik, ktoré bolo majetkom tamojšieho kláštora. Uhorský kráľ Karol Róbert v roku 1328 potvrdil rovnaké práva pre nemeckých, slovenských a maďarských obyvateľov. Ďalším príkladom je Privilegium pro Slavis, ktoré žilinským Slovákom delil kráľ Ľudovít I. Veľký pri návšteve Žiliny 7.5.1381.Toto privilégium ochraňovalo pôvodné slovesní obyvateľstvo pred nemeckým živlom.[6] V tejto etape dejín slabla moc kráľ na úkor moci feudálov, čo zabránilo intenzívnejšej urbanizácií. Tento fakt bol negatívny pre rozvoj slovenskej národnosti .Iba v niektorých mestách založených na nemeckom práve sa rozvíjala slovenská národnosť.(Nové Mesto nad Váhom, Trnava, Skalica, Trenčín, Žilina)slovenské meštianstvo sa stalo nositeľom objektívnej potreby používať vlastný jazyk. Jedným z príkladov je aj zostavovanie mestskej kroniky Žiliny v rokoch 1378 -1524 v slovakizovanej češtine. 2.2 Turecká expanzia Keď 29.8.1526 v bitke pri Moháči padol Uhorský kráľ Ladilav II. Jagelonský , došlo k ovládnutiu veľkej časti Uhorska Turkami . Spôsobilo to prílev šľachty, najmä do miest na Slovensko. Výsady šľachty poškodzovali najmä hospodárke záujmy nemeckého patriciátu miest. V niekoľkých mestách sa spojilo nemecké a slovenské obyvateľstvo proti maďarským prisťahovalcom a žiadali rovnoprávne zastúpenie všetkých troch skupín. Počas povstanie Štefana Bočkaja došlo k prijatiu článku IV/1608. Zákon zrovnoprávňoval Maďarov, Nemcov a Slovákov. Keďže článok LX/1608 znovu zvýhodnil postavenie šľachy, dochádzalo k ostrým mocenským zápasom. Navonok sa to prejavilo prvými jazykovými bojmi, pričom na obranu slovakizovanej čeština vystúpili rôzny vzdelanci , ako napríklad rektor gymnázia Samuel Dürer vo svojom diele z roku 1642 na poctu Jakuba Jakoeusa, tvrdil, že vďaka Jakubeusovmu dielu ,, mnohí, ktorí tento národ a jeho jazyk neuznávajú , dajú si zámok na ústa.‘‘[7]Významné je aj vydanie prvého katolíckeho spevníku Benediktom Rybnickým v roku 1655, je to prvý doklad o používaní západoslovenského nárečia. K slovenskému živlu možno pridať aj slovenské zemianstvo aj ono sa stáva nositeľom objektívnej potreby popri latinčine používať aj vlastný jazyk, ktorým bola slovakizovaná čeština. Podobný trend identifikácie národa s jazykom možno pozorovať aj v maďarskom prostredí a v súvislosti s reformáciou a protihabsburgskými povstaniami sa používanie maďarčiny rozšírilo v celouhorskom meradle. V tomto období sa hlavným mestom Uhorska stala Bratislava a sídlom uhorského arcibiskupa sa stala Trnava. Po porážke Turkov pri Viedni 1683 a ich vyhnaní z Uhorska sa hlavné mesto stáva Budapešť a sídlom arcibiskupa Ostrihom.

2.3 Náboženstvo , rozvoj a formovanie národov

Šopronský snem, ktorý sa konal roku 1861, ukončil snahy Leopolda I. o absolutistickú vládu. Skonči aj snahy o úplne potlačenie protestantov. Slovenské etnikum zväčša primálo reformáciu luteránskeho typu, kým maďarské etnikum kalvínsku. Túto náboženskú slobodu nemožno vnímať v dnešných kontúrach, bola určená niekoľkými obmedzeniami.(Protestantské kostoly mohli byť umiernené len v kráľovských mestách a určených obciach , náboženskú príslušnosť mohli meniť len protestanti a.i ) [8] Počas povstania Františka II. Rákociho (1703-1711) sa prejavil maďarský nacionalizmus v nepriateľstve voči Nemcom a v používaním maďarského jazyka u šľachty v písomnom styku. Začala etapa národného obrodenia Maďarov, ktorej základom bola uhorská šľachta , ktorá sa pokladala arpádovskych dobyvateľov. Mohla sa pritom opierať o inštitúcie, ako uhorský snem, palatína a pod., čo v prípade Slovákov (a ďalších uhorských etník ) nebolo možné. Jedným z predstaviteľov maďarského nacionalizmu bol Michal Benčik, ktorý vo svojom spise z roku 1722 adresovanému uhorskému snemu , nadol rovnoprávne postavenie mešťanov v Trenčíne a obyvateľov Trenčianskej stolici označil ,,za potomkov Maďarmi podriadeného národa‘‘.[9] Ospoveďov na útoky Bečina bolo dielo Jána Baltazára Maginav, ktorej na základe teórie o pozvaní staromaďarských kmeňov na Veľkú Moravu , obhajovali príslušnosť slovenskej šľachty a meštianstva k ,,natio Hungarica‘‘ . Samulelimon tvrdil , že Slováci a Maďari spoločne znášali dobré aj leč asi. Vyvrátili tak tzv. podmaniteľskú teóriu , ktorú neskôr vedecky zdôvodnili Matej Bel a Adam František Kollár. Počas epochy osvietenského absolutizmu, bola zostavená reforma Ratio educationais (1777) v ktorej sa odporúča, aby študenti akadémií, kolégií, seminári a lýceí vzdelávali sa j jazykoch jednotlivých národností. Na podobných ideových základoch vznikol na generálnom seminári v Bratislave, krúžok vlasteneckých filológov a pôsobila ti Spoločnosť pre pestovanie slovenského jazyka a práve tu sa zrodilo bernolákovské hnutie. Ďalším impulzom bolo vydanie dekrétu Jozefa II. z roku 186o pestovaní jazyky ľudu všetkých národností monarchie. Pod vplyvom dekrétu a potrebe vytvoriť jednotnú jazykovú normu došlo k vydaniu diela Filologico-kritická rozprava o slovenských písmenách, a tým ku kodifikácií prvého spisovného jazyka roku 1787. Najplodnejším spisovateľom v tomto jazyku bol Juraj Fándly, ktorý svojimi dielami nielenže prispel k zveľaďovaniu jazyka, ale aj priniesol poznatky najmä z oblasti poľnohospodárstva bežnému ľudu. Zavedenie nemeckého jazyka v Uhorsku 6.4.1784 sa stalo jedným z impulzov úsilia tzv. maďarskej obrodenej generácie o uznanie maďarčiny ako úradného jazyk.[10] Maďarský jazyk sa stal hlavnou oporou maďarskej štátnej ideológie, a tento trend vyústil zákonným článkom VII/1792, ktorým sa zaviedlo povinné vyučovanie niektorých predmetov v maďarskom jazyku. Myšlienky francúzske revolúcie sa našli aj v Uhorsku, v rámci hnutia uhorských jakobínov. Cieľom uhorských jakobínov bolo premeniť Uhorsko na federatívny štát, zložený z národnostných provincií. Hnutie bolo v roku 1794 odhalené a najvýznamnejší predstavitelia boli rok nato popravení. Z obavy ďalších revolučných zmien podporila uhorská šľachta na sneme v roku 1796 Habsburgovcov, vymohla si tak uznanie maďarčiny ako úradného jazyka. V zmysle zákonného článku IV/1805 sa stáva maďarská jazyk úradným jazykom stolíc a súdov, a tiež povinným predmetom na všetkých školách v Uhorsku. Maďarizačnému tlaku sa snažila odolávať najmä katolíka cirkev na čele s ostrihomským arcibiskupom Alexandrom Rudnayom. Ani ojedinelé vzopätia spoločenských špičiek nedokázali zastaviť silnejúcu maďarizáciu. Naopak, tá sa stupňovala, prijatím zákonného článku III/1836, ktorý zakázal používanie nemaďarských jazykov vo verejnom styku a zákonným článkom VI/1840 , ktorým bol maďarský jazyk uznaný ako jediný vyučovací jazyk. Na základe toho aj matriky v nemaďarských farnostiach mali sa po uplynutí troch rokov viesť v maďarskom jazyku.[11] V tomto období Uhorsko zaostávalo sa ostatnými časťami Habsburgovského impéria. Hlavným dôvodom bolo to, že Uhorská šachta až do roku 1848 neplatila dane, a tak sa Uhorsko rozvíjalo ako agrárna krajiny a priemyselne výrobky odoberala z rakúskych a českých krajín. Ďalším z dôvodov bol aj nedostatok kapitálu , prvá banka v Uhorsku vznikla roku 1840. Proti tomuto stavu sa postavil Isrván Széchényi (Štefan Sečéni) bol autorom národohospodárskych spisov, v ktorých sa venoval modernizácií Uhorska. Vyjadroval sa aj k národnej otázke, podstatou jeho názoru je dobrovoľnosť svojina maďarského jazyka a maďarského národného povedomia. Tieto názory spôsobili jeho rozchod s Košútom, reprezentantom radikálne-nacionalistický prúdu v Uhorsku. Slovenskí evanjelici zareagovali na vzrastajúcu maďarizáciu a 5.6.1842 slovenská delegácia odovzdala cisárovi Slovenský prestolný prosbopis. Obsahoval sťažnosti proti národnému útlaku a požadoval zastavenie maďarizácie. Odovzdanie protestu spôsobilo odpor mnohých predstaviteľov cirkvi naklonených maďarizácií a výsledkom bolo odvolanie Ľ.Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča. Revolučné udalosti začiatkom roku 1848 oživili nádeje Slovákov. Avšak schválené zákony boli vzdialené slovenským predstavám. Zákonný článok XVI/1848 v § 2 uznal ako jediný rokovací jazyk stoličných zhromaždení maďarčinu. Vyvrcholením slovenských snách bolo vyhlásenie Žiadostí slovenského národa z 11.5.1848, bol to prvý ucelený národnopolitický program. Uhorská vláda na tieto požiadavky reagovala vydaním zatykača na Hurbana, Hodžu a Štúra. Pod vplyvom úspechov pri vytlačovaní cisárskych vojsk z Uhorska uhorský snem 14.apría 1949 detronizoval Habsburgovcov , vyhlásil samostatnosť Uhorska a vymenoval Ľudovíta Košúta za jeho guvernéra. Situácia revolučných voj sa však začala zhoršovať čo prinútilo Uhorskú vládu prijať dohodu so sedmohradskými Rumunmi a uznať aj existenciu ďalších národov. Na základe tejto dohody schválil snem v Segedíne 28.7.1849 národnostný zákon. Okrem maďarčiny zákon pripúšťal používanie materinského jazyka na stoličných zhromaždeniach.[12] Zákon však ponúkal oveľa viac národných práv ako sľubovala cisárska vláda. Situácia nakoniec vyústila do porážky maďarskej revolúcie. Po stupňovaní sa domáceho napätia František Jozef I. roku 1859 odvolal Alexandra Bacha, tým sa skončilo obdobie tzv. Bachovho absolutizmu , ktorý potláčal demokratické a národné hnutia. Maďarskí intelektuáli pod vplyvom Októbrového diplomu z roku 1860 a z obáv o znovunastolenie absolutizmu spočiatku zaujali zmierlivý postoj. V tejto atmosfére sa začali nove slovenské národne aktivity. Od jari roku 1861 vychádzali Pešbudínske vedomosti a v dňoch 6. a7. júna 1861 došlo k schváleniu Memoranda národa slovenského. Memorandu ostalo bez očakávanej podpory maďarských liberálov a dokonca na Uhorskom sneme sa o ňom ani nerokovalo. preto si Slováci pripravili – Viedenské memorandum , ktoré 12.12.1861 rozhodli predložiť panovníkovi. Viedeň sa rozhodla splniť niektoré časti i s memoranda a to založenie slovenských gymnázií a založenie Matice slovenskej (4.3.1863).

2.4 Za čias dualizmu

Pod vplyvom úpadku Rakúska na medzinárodnej zóne a jeho strate vedúceho postavenie v Nemeckom spolku, sa začali snahy o dohodu s Maďarmi. Panovník dovolil zriadiť závislou uhorskú vládu a došlo k prijatiu článku XII/1867 o rakúsko-maďarskom vyrovnaní. František Jozef I. sa dal korunovať za uhorského kráľa. Prvým ministerským predsedom sa stal Frantiček Deák, ktorý bol na čele Liberálnej strany. Politiku maďarskej vlády charakterizovala taktika malých ústupkov voči národnostiam. V tomto duchu bol prijatí 6.12.1868 zákon č. XLIV/1868 . ktorá potvrdzoval zrovnoprávnenie všetkých národností Uhorska , ale jednotlivé národnosti chápal ako súčasť jednotného uhorského národa.[13] (Za zákon nehlasoval žiaden s národnostných poslancov.) Jediným plnohodnotne uznaným národom s vlastním snem boli Chorváti, uhorský kráľ bol súčasne aj chorvátsky. Uhorská vláda Gyulu Andrassyho st. sa snažila zúžiť práva nemaďarských národností . Na návrh podžupana Zvolenskej stolice Bélu Grünvalda z 15.4.18784 zakázala uhorská vláda výuku na troch slovenských gymnáziách, s odôvodnením zanedbávania vyučovania.[14] Po zrušení týchto gymnázií nebola na území Uhorska jediná slovenská stredne škola. Bolo otázkou času , kedy sa na rad dostane aj Matica slovenská. Ministerská rada nariadila začať vyčerovanie proti Matici slovenskej v Martine , výsledkom bolo jej zrušenie 6.4.1875.Slováci tak stratili hlavnú kultúrnu a vedeckú ustanovizeň. Úroveň maďarizácie sa začala zvyšovať. Béla Grünvald stupňoval svoje ťaženie proti Slovákom a roku 1879 predložil návrh zákona o vyučovaní maďarského jazyka aj v nemaďarských školách , zákon bol prijatí. Na rýchlejší postup maďarizácie bol roku 1882 založení Hornouhorský vzdelávací spolok , známi pod skratov FEMKE. Jeho hlavná činnosť sa orientovala na mládež, s cieľom podchytiť ju už od útleho veku . Podujal sa aj na odvoze slovenských detí na dolnú zem. Nová vláda Dezsö Bánaffyho nastúpila 49.1.1895, spočiatku uplatňovali zmierlivý prístup k národnostiam , čoho výsledkom bolo povolenie Muzeálnej spoločnosti. Onedlho však s začala zakročovať proti nemaďarským národnostiam, so zámienkou účasti na národopisnej výstave v Prahe a na národnom kongrese v Budapešti. V roku 1901 sa konali voľby do uhorského snemu. Slováci získala štyri poslanecké miesta, avšak dvaja poslanci Ján Valášek a František Veselovský boli odsúdený. Vyvrcholením národnostného útlaku bolo schválenie tzv. Aponyiho zákonov pod označením č.XXVI/I907 a XXVII/1907 o výučbe v maďarskom jazyku na všetkých školách v Uhorsku. Na Slovensku sa 27.10.1907 odohrala tragická udalosť . Pri pokuse o vysvätenie kostola v Černovej , ktorú mal na žiadosť miestnych obyvateľov vykonať Andrej Hlinka. Ľudia sa vzbúrili proti vysvätenie kostola, ktorý si postavili za vlastné peniaze, maďarským kňazom. Nato sa maďarský žandári rozhodli strieľať pričom zastrelili 15 ľudí. Tieto udalosti pobúrili ľudí nielen zo Slovenska , ale aj okolitých krajín. Na obranu Slovákov sa postavil nositeľ Nobelovej ceny Björnstjerne Bjrörnson, ktorý sa snažil aby sa o útlaku Slovákov dozvedel celý svet. Na obranu národných práv Slováko sa tiež postavil aj škótsky historik R:W. Seton-Watson a profesor dejín na Sorone E. Danis.[15] tieto udalosti spôsobili väčšiu aktivizáciu Slovákov v zahraničí a roku 1907 bola v Clevelande založená Slovenská liga. Z pohľadu maďarských vládnucich kruhov tak pribudla ďalšia hrozba popri Československej jednote. V roku 1908 bol prijatí zákon XLV/1908 ktorý zaviedol zásadu štátom financovanej výučby pre nemajetné deti na prvý pohľad síce liberálny zákon, ale v skutočnosti umožnil zásah do neštátnych a nemaďarských škôl. Slávená národná strana reagovala na situáciu memorandom, ktorého obsahom bolo školné požiadavka a vrátenie majetku Matice slovesnej. Skončilo s neúspechom. Nová vláda Istvána Tisza pod vplyvom zhoršujúcej sa životnej situácie , pristúpila k niektorým opatreniam , ktoré označila ako najväčší možný ústupok voči menšinám. Minister kultu a výučba Béla Jankovich v štátny školách nariadil výučbu náboženstva v materinskom jazyku a jeho používanie ako pomocného vyučovacieho jazyka. Tieto kozmetické oparenia zďaleka nestačili a väčšina slovenských intelektuálov videla perspektívu spojenie sa s českými krajinami.

2.4.1 Počas 1.svetovej vojny

Atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d‘Este v Sarajeve 28.6.1914, odštartovala sériu udalostí s ktorých vznikla 1. svetová vojna. V tejto situácií začali vznikať exilové národné programy , ktoré žiadali vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov s úplnou autonómiu. V tomto duchu vzniklo Memorandum Slovenskej ligy v Amerike a 22. a 23.10.1915 Cleavlendská dohoda. Smrť Františka Jozefa I. 21.11.1916 a nóta Woodrova Wilsona z 18.12.1916 urýchlili vývoj udalostí v Rakúsko-Uhorsku. Prvým štátoprávny aktom bolo vyhlásenie Českých poslancov v rakúskej ríšskej rade z 30.5.1917 v ktorom žiadali pretvorenie monarchie na spolkový štát a a spojiť Čechov a Slovákov do československého národa. Nová uhorská vláda Morica Rsterháziho z júna 1917, jednoznačne odmietala zánik dualistickej monarchie a uznanie práva národov na sebaurčenie. Mierové rokovania medzi Ruskom a centrálnymi mocnosťami v Brest-Litovsku, sa zaoberali aj právom národov na sebaurčenie. Na základe toho sa zvýšila aktivita národnostných politikov v Rakúsko –Uhorsku. Predstavitelia Česko-slovenskej národnej rady (založená 1916) si uvedomili potrebu aktívneho sa zapájania do vojenských operácií. Vďaka Milanovi Rstislavovi Štefánikovi na základe dekrétu Raymonda Poncarého z 6.1.917 vznikla vo Francúzsku česko-slovenská armáda. Ďalšie légie vznikali v Rusku a Taliansku. Odboj na Slovensku urobil rozhodujúci krok keď 1.5.1918 v Liptovskom Mikuláši koncipoval prvý verený prejav hlásajúci sa k samo určovacieho práva Slovákov. Danú situáciu najlepšie vystihol Andrej Hlinka ,, Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.”[16] Odpoveď ministra zahraničných vecí G. Andrassyho ml. na nótu W.Wislona bola pochopená ako bezpodmienečná kapitulácia a na základe toho bola 285.10.1918 v Prahe vyhlásená 4eskoslovensá republika k čomu sa 30.10.1918 pridala aj Slovenská národná rada v Martine schválením Deklarácie slovenského národa. Popri radosti zo zániku Uhorska , vznikla nová dilema o miere nezávislosti Slovákov v novom štáte.

3 Slovensko a Maďarsko v rokoch 1918-1989

3.1 Obdobie prevej Československej republiky

Po vyhlásení Československej republiky Slovensko nemalo prostriedky na to, aby sa vlastnými silami zbavilo maďarskej štátnej moci, de facto väčšina územia Slovenka bola pod správou maďarských úradov. Situáciu na Slovensku sa usilovala ovládnuť aj Maďarská národná rada v Budapešti prostredníctvom miestnych národných rád a ozbrojených zložiek, organizovala akcie ako, vyslanie chlapcov vo veko 12-14 rokov do Stupavy, boli ozbrojení ručnými granátmi. Výsledkom bolo štyridsať mŕtvych a desiatky ranených. Maďarské vojsko 15.11.1918 obsadilo Martin, sídlo Slovenskej národnej rady. Viacerí členovia vrátanie predsedu Matúša Dulo boli zatknutí. Aj na základe týchto udalosti odovzdal pplk. Fernand Vix odovzdal predsedovi maďarskej národnej radi Mihályovi Karolyimu rozhodnutie velenia spojeneckého vojska v ktorom uznalo právo Československa obsadiť územie Slovenska a nariadil maďarskej armáde stiahnuť sa z tohto územia. Problémom bolo že v rozhodnutí nebola učená demarkačná línia. Prevzatie a udržovanie moci bolo možné vďaka príchodu československých légií a slovenských a českých dobrovoľníkov. Vyskytol sa aj ďalší problém. Na zabezpečenie štátu na Slovensku bolo treba pozvať na pomoc z Česka niekoľko desaťtisíc českých učiteľov, profesorov, lekárov inžinierov a úradníkov, ale aj riadiacich pracovníkov na železnici, na poštách a pod. , keďže tieto funkcie zastávali zväčša Maďari a tí sa rozhodli odísť do Maďarska. Jedným z najrozporuplnejším bodom v rámci ČSR a Maďarska bolo uznanie ich spoločnej hranice , čo bolo pre veľkú premiešanosť obyvateľstva zložité. Vláda ČSR sa rozhodla začať 27.4.1919 intervenciu proti novovzniknutej Maďarskej republike rád, aby tak zaistila demarkačnú líniu určenú 1.mája 1919. Maďarská Červená armáda 20.5.1919 prešla do protiofenzívy a na území ktoré obsadila 16.6.1919 vyhlásila Slovenskú republiku rád. Tá mala krátku trvácnosť, keďže po 26.6.1919 bola maďarská červená armáda vytlačená. Keďže obidve strany nedospeli ku konsenzu v oblasti ich spoločných hraníc, rozhodlo sa v zámku Grand Trianon vo Versailles, kde bola podpísaná mierová zmluva s Maďarskom. Za ČSR zmluvu podpísal E.Beneš a Š.Osuský a za maďarskú stranu A.Benárd a A.D. Lazár.[17] Ešte aj dnes väčšina Maďarov vedie spor o oprávnenosti zmluvy a táto otázka stále ovplyvňuje vzťahy zo susedmi. Trianon sa musí stať minulosťou a treba sa viac koncentrovať na spoluprácu. Maďarské vlády sa naďalej snažili ovplyvňovať situáciu na Slovensku a vyvíjala úsilie postupne zmeniť hranice určené v Trianone. Vynakladala finančné prostriedky na činnosť Ľudovej strany maďarsko-slovenského priateľstva a jej tlačoví orgán Slovák. Dôležitým človekom pre rozvoj maďarskej iredentity na Slovensku bol Votech Tuka, ktorý o januára 1920 pôsobil ako agent maďarskej vlády. Oporný bod v úsilí vrátiť Slovensko do lona ,,uhorskej vlasti“ videl v slovenskej ľudovej strane . Rozhodujúce pre najbližší vývoj v strenej Európe bolo, ako sa bude vyvíjať situácia po nástupe Adolfa Hitlera k moci, vtedajšie Maďarské vlády pochopili jeho zámery a dúfali že v spojení s ním dosiahnu revíziu hraníc. Predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku sa rozhodli spolupracovať s Henleinovou Sudetonemeckou stranou. V napätej situácií v Európe v snahe predísť hroziacej vojne zišla sa mníchovská konferencia Viedenská arbitráž. Predstavitelia vlád Francúzska a Veľkej Británie sa domnievali že okyptenie územia ČRS zaistí väčšie práva menšín a zachová mier. Ďalšie udalosti – rozpútanie druhej svetovej vojny ich však presvedčili o veľkom omyle. Na Slovensku postupne dochádzalo k procesom odtrhnutia sa od vlády v Prahe. S počiatku demokraticky princíp prijatia Žilinskej dohody, 8.11.1938 vystriedal systém vlády jednej stran y. Emil Hácha bod vplyvom Nemcka odvolal autonómnu vládu Jozefa Tisa, nahradil ju vládou Karola Sidora ten však nespolupracoval s nemeckou delegáciou a tak si Nemci pozvali na rokovanie o vyhlásení samostatnosti Slovenska, Tiso ju odmietol vyhlásiť bez slovenského snemu. Napokon 14.3.1939 bola vyhlásený samostatný Slovenský štát s vládou na čele s Jozefom Tisom. 15.3.1939 na nátlak Nemecka popísal vyhlásenie o začlenia sa Čiech a Moravy do Nemecka. Keď došlo k obsadzovaniu Česka a s časti aj Slovenska , Maďarsko využilo túto situáciu a z územie Podkarpatskej Rusi zaútočilo na územie Slovenska , začala bombardovať Spišskú novú Ves , tu zahynulo 7 civilistov.[18] Keďže Slovenské vojsko nedokázalo odraziť maďarskú armádu, boje boli ukončené na nátlak Adolfa Hitlera a Maďarsko sa stiahlo po územie určené Viedenskou arbitrážou. Boli to prvé výstrely a bombardovanie pred agresívnou druhov svetovou vojnou.

3.2 Slovensko –maďarské vzťahy za 2.svetovej vojny

Na začiatku druhej svetovej vojny sa zapojila aj slovenská armáda ako jediný spojenec Nemecka v útoku na Poľsko. Za túto pomoc získala späť územia ktoré obsadil Poľsko pred vojnou. Hitler Tisovi ponúkol aj územie Zakopaného ,Tiso odmietol. Maďarsko vedené Horthym oficiálne pozorovalo Nemecký režim a za túto odboru v druhej viedenskej arbitráži získalo časť Rumunska .V obavách pre snahou o vojenského útoku zo strany Slovenka alebo Rumunska, poslalo Maďarsko 10 divízii Nemecku pri útoku na ZSSR s cieľom neskoršej prípadnej pomoci zo strany Nemecka. Život na Maďarmi okupovaných územiach nebol jednoduchý , časť Slovákov opäť zazívala národný útlak a maďarizáciu. Na území okupovaného Slovenska boli zriadené Maďarské národné rady , ktoré spolu s Rongyos gárda rabovali majetok Slovákov , ničili slovenské knižnice a snažili sa potlačiť národnú identitu. Došlo dokonca aj k násilnostiam, v meste Šurany maďarský žandári strieľali do ľudí vychádzajúcich s kostola, pri čom zastrelili 19 ročné dievča a ďalších ľudí zranili. Značnú časť zodpovednosti za útlak a neľútostnú okupácie južného Slovenska nesie minister Ándor Jaross. V roku 1943 keď Nemci prehrali pri Stalingrade, sa Maďarská zahraničná politika začala približovať smerom k dohode a začala rokovať s Veľkou Britániou o zachovaní hraníc po Viedenskej arbitráži. Maďarsko neuspelo so svojimi žiadosťami vo Veľkej Británii, keďže táto časť Európy spadala pod vplyv ZSSR. S týchto dôvodov Maďarsko vďaka zabezpečeniu partizánskej Slovenskej národnej rady začalo rokovať so Sovietskym zväzom a 11.10.1944 podpísal admirál Horthy prímerie. Táto udalosť spôsobila zásah Nemecka , ktoré donútilo abdikovať Horthyo a novú vládu viedol vodca maďarských fašistov Ferenc Szálasi. Ako protiváha bola na sovietmi zabranom území vytvorená prechodná vláda Bélu Miklosa Dalnokiho, ktorá 23.12.1944 vyhlásila vojnu Nemecku a zaviazala sa spolupracovať medzi inými aj s Československom. Vypuknutie Slovenského národného povstania , diverzné akcie partizánov a snahy exilovej Československej prispeli k dohode medzi D:Rooseveltom, W. Churchilo a J.Stalinom , ktorý súhlasili s podobou hraníc ČSR spred Mníchovského dohody (okrem územia Zakarpatskej Ukrajiny) a o vysídlení sudetských Nemcov z ČSR , konštatovali že menšiny nemecké menšiny napomohli k šíreniu agresie. [19]S rovnakých dôvodov ČSR žiadala o vysídlenie dvestotisíc maďarských občanov do Maďarska, o čom mala rozhodnúť Parížska mierová konferencia v roku 1946.

3.3 Slováci a Maďari v rokoch 1945-1989

V oslobodených Košiciach , ako výsledok moskovských rokovaní 5. apríla prijatý Košický vládny program. Tento program určil národnostnú politiku Československa na najbližšie roky, v VIII. kapitole akceptoval princíp kolektívnej viny príslušníkov maďarskej národnosti, X. – XI. kapitola hovorila o konfiškácií ich majetku a XV. kapitola o likvidácií maďarských škôl a zrušila maďarské dvojjazyčné nápisy. Bol prijatý na základe zlých skúsenosti s menšinami počas druhej svetovej vojny , niektorý maďarský predstavitelia zveličujú tieto opatrenia vo svojich podaniach , zásadne hovoria o následkoch a zamlčujú príčiny týchto opatrení. Plne zavedenie Košického vládneho programu bolo prijatím dekrétov Edvarda Beneša zo 29.3.1946 .O povojnovej podobe hraníc rozhodla Parížska mierová konferencia , ktorá sa skončila 10.21947. Jej výsledkom bola mierová zmluva v ktorej bolo zakotvené anulácia viedenskej arbitráže , zákaz organizácii podnecujúce iredentizmus ako aj príkaz na realizáciu dohody o výmene obyvateľstva. Okrem toho konferencia rozhodla o pričlenení obcí Jarovce, Rusovce a Čunovo do ČSR. Rokovania v Bratislave o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR , vyústili v začatie výmeny obyvateľstva 11.4.1947. V rámci výmeny obyvateľstva odišlo z Maďarska 59 774 Slovákov a zo Slovenka odišlo 68 407[20]. Postupne sa začali prinavracať práva maďarskej menšiny v ČSR, jedným z krokov bolo prijatie zákona s č.245/1948, podľa ktorého bolo príslušníkom maďarskej menšiny prinavrátené štátne občianstvo a mohli sa združovať v Kultúrnom spolku maďarských pracujúcich –Csemadok. Maďasko prijátím ústavného zákona XX/1949 zaručovalo možnosť výučby v materinskom jazyku pre všetky menšiny, avšak zákon nebo implementovaný v praxi. Vzťahy medzi ČSR a Maďarskom sa zlepšovali aj na hospodárskej úrovni , čo výsledkom bolo aj začatie rokovaní z novembra 1955 a vybudovaní spoločnej hydroelektrárni na Dunaji a poskytnutie pôžičky Maďarsku vo výške 15 miliónov švajčiarskych frankov. Toto dielo nikdy nebolo dostavané na stupni Nagymaros a téma vodného diela začala rezonovať rámci česko-slovenko- maďarských vzťahov. Keďže v spore nedošlo k dohode vlády Slovenska a Maďarska predložili prípad na rozhodnutie medzinárodného súdu v Haagu. … Pri skúmaní a interpretovaní histórie, obzvlášť téme v ktorej nie je dosiahnutý historický konsenzus, je veľmi dôležité nevnucovať práci emócie, zatrpknutosť, politické názory . Práve takýto prístup vedie k odmietaniu racionálnej reflexie historických udalostí , som rád že som sa tomu v mojej práci vyhol a tím som splnil jeden so mojich základných cieľov. Vďaka zostavovaní práce som získal nové vedomosti s oblastí spoločných dejín Slovákov a Maďarov čo mi umožnilo pozerať sa na túto problematiku inou optikou a pochopiť hlbšie súvislosti v bilaterálnych vzťahov medzi týmito národmi. Moju prácu som uverejnil na internete a v Informačnou centre mladých v Partizánskom , s cieľom priblížiť a propagovať moju prácu verejnosti a podnieť tak diškurz v tejto oblasti. Myslím si, že je dôležite popularizovať históriu hlavne, pretože bez poznanie minulosti nie adekvátne reagovať na prítomnosť.

[1] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002s.17

2 KUČERA, Matúš .:Postavy veľkomoravskej histórie, Martin .: Osveta,1986, s.65

[3] KUČERA, Matúš .:Postavy veľkomoravskej histórie, Martin .: Osveta,1986, s.234

[4]Kol. autorov .: Slovensko A-Ž, Martin .: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO, 2006, s.88,89

[5]MARSINA, Richard a kol., Slováci a Maďari, Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1996, s.19

[6]http://sk.wikipedia.org/wiki/Privilegium_pro_Slavis – stiahnuté 19.12.2011

[7]PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s 23

[8] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002, s.65 , s.77

[9]PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s.24

[10]LUKAČKA, Ján .: Chronológia starších slovenských dejín, Bratislava, SAV.2008, s.245

[11] PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s. 28

[12]ŠKVARNA, Dušan a kol .: Lexikón Slovenských dejín, Bratislava .:SPN,1997, s.17

[13] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002, s .145

[14] Pastor, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011s.43

[15] .MARKO, Augustín ; MARTINICKÝ, Pavol . Slovensko –maďarské vzťahy 2.vyd. Bratislava .:Slovenská spoločnosť na obranu demokracie a humanity. 1996. s 10

[16] http://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Hlinka stiahnuté 4.1.2012

[17] Miroslav, M .:Trianon a Slovensko IN: Historická revue, r.2010, roč. 21, č.9, s.6-10

[18] Lacko, M .: Slovenská republika 1939-1945 .: Bratislava, Prefekt, 2008, s.42

[19] Postupimská konferencia .: Dohoda – článok XVI, 1945

[20] PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s.111

[1] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002s.17


2 KUČERA, Matúš .:Postavy veľkomoravskej histórie, Martin .: Osveta,1986, s.65


[3] KUČERA, Matúš .:Postavy veľkomoravskej histórie, Martin .: Osveta,1986, s.234


[4]Kol. autorov .: Slovensko A-Ž, Martin .: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO, 2006, s.88,89


[5]MARSINA, Richard a kol., Slováci a Maďari, Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1996,  s.19


[6]http://sk.wikipedia.org/wiki/Privilegium_pro_Slavis - stiahnuté 19.12.2011


[7]PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s 23


[8] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002, s.65 , s.77


[9]PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s.24


[10]LUKAČKA, Ján .: Chronológia starších slovenských dejín, Bratislava, SAV.2008, s.245


[11] PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s. 28


[12]ŠKVARNA, Dušan a kol .:  Lexikón Slovenských dejín, Bratislava .:SPN,1997,  s.17


[13] ŠPIESZ, Anton .:Ilustrované dejiny Slovenka, Bratislava .: Perfekt, 2002, s .145


[14] Pastor, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011s.43


[15] .MARKO, Augustín ; MARTINICKÝ, Pavol . Slovensko –maďarské vzťahy 2.vyd. Bratislava .:Slovenská spoločnosť na obranu demokracie a humanity. 1996. s 10


[16] http://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Hlinka stiahnuté 4.1.2012


[17] Miroslav, M .:Trianon a Slovensko IN: Historická revue, r.2010, roč. 21, č.9, s.6-10


[18] Lacko, M .: Slovenská republika 1939-1945 .: Bratislava, Prefekt, 2008, s.42


[19] Postupimská konferencia .: Dohoda – článok XVI, 1945


[20] PÁSTOR, Zoltán .: Slováci a Maďari, Marin .: Matica Slovenská, 2011, s.111